Pár faciek od mamy za to, že som ako decko ukradla v obchode šumienku, aj to je O.K.
Keď som tých pár faciek dostala od frajera, to O.K už nebolo.
...lebo klamal. Lebo žiadny iný argument mu neprisiel vhod. Iba tá facka. Nie jediná.
A tak som sedela schúlená na chladnej dlážke. Rany na tvári neboleli. Krvácali len tie, ktoré boli hlboko vnútri vo mne a ktoré sa ma znova pýtali ako som to mohla nechať zájsť tak ďaleko.
Ja predsa taká nie som.
Je mi zle...zo seba, z neho a zase zo seba.
Pozerá na mňa. Vie, že to tentokrát prehnal. Veľmi sa ospravedlňuje. Snaží sa ma privinúť k sebe akoby sa to ani nestalo. Ja tam však len nepríčetne sedím. Nedokážem nič povedať a ani urobiť....a hlavne nedokážem tomu všetkému ani uveriť.
Vidí, že som mimo a tak ma opatrne vezme. Umyje mi tvár a ukladá do postele. Počujem jeho hlas, stále na mňa hovorí a snaží sa byť veľmi milý. Už je to zbytočné.
Jediné čo chcem je len prečkať do rána a odísť. Navždy.
Opäť som si balila všetky caky-paky a odchádzala nájsť mier. Sama so sebou a so životom. Nesmierne som si vážila úľavu a úsmev, ktorý sa na mojej tvári začal znova objavovať. Niet krajšieho žitia ako s pokojom v srdci.
A potom... vedela som, že sa znova zaľúbim. Ešte som ho ani nestretla, ale jednoducho som to vedela, že to bude on. Bol milý, dobrý a pre mňa aj dosť vtipný. Bolo mi s nim hrozne fajn. V jeho objatí som cítila lásku, takú tú úprimnú. Možno nebola veľká, ale bola.
Daroval mi krásne chvíle...
..a odišiel.
On. Bez slov. Len tak.
